O "sociálnej pomoci".

Autor: Jaroslav Valent | 22.4.2013 o 12:20 | (upravené 22.4.2013 o 12:31) Karma článku: 12,60 | Prečítané:  913x

Naše postoje sú zvyčajne smiešne a plné nepotvrdených domnienok. Občas sa nám ale vyjaví pravda o nás samých v podobe živých ľudí a v prozaickej historke, ktorá akoby bola zrežírovaná špeciálne pre túto príležitosť.

 

Taký bol aj môj postoj k tzv. „sociálnej pomoci“ , „sociálnej starostlivosti“ , „zdravotnej starostlivosti“ , príspevkov pre sociálne či zdravotne znevýhodnených alebo akokoľvek už nazveme to, čo väčšina z nás inak nenazve ako platenie daní a odvodov. Snažíme sa vidieť túto nutnosť bez „politických“ príkras, odpustíme si všetky uvedené krasopojmy  a hovoríme prosto o výpalníctve štátu na pracujúcich slušných ľuďoch. Ešte vyhranenejšia je naša predstava o tom, ako sa s týmito peniazmi nakladá ďalej. Počnúc tučnými odmenami štátnych úradníkov, pochybnými predraženými zákazkami sa náš názor približuje k tvrdeniam o neopodstatnenosti sociálnych dávok pre ľudí, ktorý nechcú pracovať. Osobne si vždy predstavím zdravé nohy a zdravé ruky chlapov, ktoré sa načahujú za drobnými, na ich polihovanie v parkoch a na staniciach pri plastovej flaši lacného vína, na ich nezmyselné otázky na cestu a pravú podstatu ich žoviálnosti, ktorou je tzv. „výpomoc“. Ktovie prečo, ale mám už niekoľko rokov silný pocit, že si títo sociálne slabší vyberajú z pestrého davu práve mňa. A tak sa stalo aj pri mojej ceste z nákupu túto sobotu.  Osvojil som si však istú „sociálnu odolnosť“ a jedno či dve náhodné oslovenia som ignoroval.

Ako si tak vykračujem ďalej vidím pred sebou mladého muža na vozíku. Spočiatku som si povšimol len trčiacu na krátko ostrihanú hlavu a z pod nej vyziabnutú tvár. Vozík však nepoháňali ruky zapriahnuté za kolesá, ale  jedna zo zvesených nôh, ktorou sa tento človek pomaly, slabo posúval dopredu. Muž sa ku mne obrátil a niekoľko krát ma bez odozvy oslovil „prosím Vás“. Počas tých niekoľkých krokov, ktoré som prešiel popri ňom, ku mne pomaly doliehali jeho slová, akoby cez zamknuté brány nezáujmu. Niekoľko krokov trvalo kým môj mozog túto informáciu zaregistroval a dokázal ju po odbúraní všetkej skepsy spracovať do takej mieri, až som pochopil, že ma niekto žiada o pomoc. Aj napriek tomu som takmer s istotou očakával zvyčajnú otázku o „drobných“. Ten človek ma však žiadal, aby som ho kúsok potlačil.

„Ja idem iba stále rovno a Vy kam idete?“

„Ja idem rovno iba po tamten park“, odpovedám.

„Dobre, to mi stačí, nevadilo by Vám keby ste ma tam potlačili?“

„Samozrejme, bez problémov“.

A tak v dlaniach cítim rukoväte vozíka i váhu človeka pred sebou. Najprv kráčam rýchlo, potom skúšam prispôsobiť jazdu  zlým bratislavským chodníkom. Každý vysoký obrubník pred nami stál na posmech človeku, ktorého som viezol. Míňali sme okoloidúcich, ktorí nám nevenovali väčšiu pozornosť. Naopak, premeriavali si nás dva veľké kamenné levy z priečelia jednej z budov. Počas jazdy som si podrobnejšie všimol svojho cestujúceho. Vyziabnutú nemal iba tvár ale celé telo. Šatstvo na ňom voľne viselo a na výzore sa zreteľne podpísala dlhá choroba.  Naliehavo som si uvedomoval, že v tej chvíli nápomocné nemajú byť len moje ruky a nohy, ale i slovo, akákoľvek dobrá myšlienka či priateľské gesto, žoviálnosť. Avšak svoju mieru pomoci a obetovania sa som mal jasne vymeranú – „iba po tamten park“ – a netrpezlivo som čakal známu Medickú záhradu a križovatku, kde sa mal môj život vrátiť do zvyčajných koľají. A tak sme spolu šli. Ja zabraný v svojom sebaspytovaní, avšak môj cestujúci privyknutý na rozpaky tohto druhu,  očividne potešený z jazdy.

Do poslednej chvíle som očakával otázku na „drobné“ a bol by som ich ochotne poskytol, aby som sa spoľahlivo a so cťou vykúpil zo svojej náhlej úlohy. Podrobne som si premeral vozík, ktorý som tlačil. Celkom určite si ho nemohol dovoliť môj cestujúci. Išlo zrejme o zdravotnú , sociálnu pomoc zariadenia, kde azda smeroval. Napriek tomu som sa nevedel ubrániť dojmu, že tohto človeka v ten deň nikto nečaká.  „Nuž ale dobre, aspoň že aj na toto idú naše dane.“ – s týmto lacným sebauspokojením som dokráčal do svojho cieľa a ešte raz som si premeral solídne pôsobiaci vozík. Svojmu konštatovaniu som sa potešil  a oslobodil som sa tak od svojich prirodzených ľudských povinností.

„Stačí Vám to potiaľto? Ja teraz idem na druhú stranu cesty. Môžem Vás tam odviesť ak potrebujete. Alebo Vás pokojne potlačím ešte ďalej. „

„Ďakujem, dobre. Stačí mi to. Ja pôjdem ešte tadiaľto stále rovno.“

„Určite to zvládnete?“

„ Áno, zvládnem. Pomaly si pôjdem ďalej. Ďakujem.“

„Tak dovidenia a pekný deň.“

Usmial sa na mňa a začal sa jednou nohou slabo posúvať vpred.

Chvíľu som postál pred svetlami a počkal na zelenú. Prebehol som cez križovatku a obzerám sa späť. S veľkou úľavou som si uvedomil, že vyblednutého muža na vozíku tlačí  Pani v stredných rokoch. Kam? Znova nejaký ten kúsok. Potom iba stále rovno.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?